Na jar v roku 2004 som sedel na lavičke pri pieskovisku a dozeral na vnučku aby neochutnávala koláčiky čo si tam plácala. Vedľa sedel mladý muž a podobne dozeral na svoje dieťa. Dali sme sa do reči a ako to býva pri blízkych krvných skupinách za chvíľku tu boli témy ako príroda, hory, turistika a dokonca MTB. Spomenul, že sa chystajú s manželkou na Kráľovu hoľu a zo mňa vyhŕklo, že aj ja by som mal záujem a zľutovali sa nado mnou a vzali zo sebou na prvé stretnutie s kráľovnou hôľ © Karol Mizla. Spomínam si, že málokedy v živote som narazil na ženu čo si ma okamžite obľúbila ako táto. Konečne nebola tá čo zdržuje. Túto funkciu som prevzal ja a 4.7.2004 11:19:14 sa prvý krát ocitol na vrchole. (Tie obrovské batohy nie sú naše.) Potom sme sa tam v rôznom zložení vyskytovali skoro pravidelne.

V roku 2015 došlo k zlomu. Ako vetchý kmet keď som kdesi za Predným sedlom vo výške 1725 mnm (údaj GPS) sa prehupol cez hrebeň a videl v diaľke miznúť nladých, som sa rozhodol, že stačí a zavolal im aby ma nečakali hore, že ich tu počkám. Nádherný teplý deň. Ustlal som si v machu pri ceste a pospával. Pomerne rýchlo som začal nenávidieť to množstvo dobrosrdečných ľudí, čo ma každú chvíľku budili „Ujo ste v poriadku? Nepotrebujete pomoc?“. Potom prišla pauza a minulý rok som si k osemdesiatke dodal odvahu, že sa nebudem hanbiť a začal e-bikom.

Tento rok sa zišla zostava (podľa abecedy) Daniel, Luky, Megi, Michal a ja. Tentoraz vyvážená zostava e-bikov. Absolvujeme obvyklú tortúru s nakladaním, vykladaním, prekladaním bikov do a z nie príliš útulných vagónov a sme na stanici v Červenej skale. Utrieme slzu ľútosti nad už rokmi nefunkčnou krčmou (v pozadí) a vydávame sa do stúpania – smer Šumiac. Na jazyku už cítim spenenú chuť dobre vychladeného čerstvo načapovaného piva. Leto, plná sezóna, centrum nástupu davu peších či cykloturistov na najvyššiu legálne dostupnú métu – Kráľovu hoľu. Covid je za nami a vojna na Ukrajine a 1541 km 103:17 hod ( merané pomocou mapz.cz ) ďaleko. Centrum Šumiaca je tichý. Funguje len obchodík s milými dvoma dámami čo nám núdzovo vypomáhajú plechovkovým pivom. Neviem – možno kdesi v útrobách Šumiaca to kypí ponukami ale to by cez akési reklamné podnety malo vyhľadávať nás a nie naopak. Ako spievaval spevácky zbor HZDS Vivááát Slovakijaaa ...

Začíname stúpať. Prehovorím zbytok výpravy aby upustili od opatery a nasadzujeme každý svoje tempo, stretnutie v Útulni či Chate pod Kráľovou hoľou (rôzne mapy uvádzajú rôzne názvy) v Prednom sedle. Ja naviac nasadzujem slúchadlo, len pravé aby som ľavým uchom mohol registrovať nebezpečie – útok medveďa či roztúženej dievčiny a pod. Konečne si vypočujem nazbierané podcasty a upracem dáta v mobile.

Cesta ide pekne a už mám pred sebou Útulňu s útulne načapovaným pivom. Konečne aj telo, nie len duša chrochtá rozkošou. Dokonca v osemdesiatom prvom roku svojho života prvý krát zažívam tu v srdci Slovenska maďarskú špecialitku – chlieb s masťou a cibuľou. Jednoduché, ľahká príprava, nenáročné skladovanie vstupov a napriek tomu nevídané. Asi sa na to ťažko nasadzuje výdatná marža. Pričom ako chutné!

Nasleduje posledná etapa. Tuto už je to asfaltka ale dôsledne rozbitá. Aspoň niečo čo by mohlo odpudzovať tú záplavu e-fat-bikov z požičovne. Nešlo by nasadiť filter? Povolenie vstupu e-bikom obmedziť primeraným zdravotným stavom či vekom. Veď na Everest sa tiež nechodí lanovkou. Na druhej strane možno, že radšej toto než Sex, Drogy, Rock N roll .

Postupne sa dostávame pod Kráľovu skalu a otvára sa výhľad na sever. Nad hlavou je krásne. Sem tam sa mi darí fotka s dramatickými mrakmi ale je to len strasenie. Nad hlavou je krásne ale na severe Tatry nie sú. Sú obalené v mrakoch. Škoda ten pohľad býva nádherný. Sme hore. Kúsok pred vrcholom je zábrana. Kto chce byť korektný tak musí „dobyť vrchol“ teda posledných 50 metrov pešo. Poprosím mladíka čo je tam po ruke o vrcholový snímok a mám ďalší skalp vo vrecku. Síce e-bikom ale aj tak odmakaným veď to ešte na mňa čaká.

Zjazd je ako zjazd. Oplatí sa neprekonávať svoje možnosti, tie nečakané rýhy či diery môžu byť zradné. Povinná zastávka v Útulni, treba ich podporiť pretože konajú záslužnú činnosť a sme zase v Šumiaci a zase nič.

Ideme si obzrieť nový cyklochodník do Telgártu. Krásne vyasfaltovaný, závora za Telgártom má pekne vyjazdený obchvat pre autá – asi by som zase mal dať odkaz na Vivat Slovakija. Riadne som sa nepozrel na profil tohto úseku a cestou hore príliš nešetril elektrinou a tu na to doplácam. Chvíľku skúšam a potom to vzdávam a tlačím. Onedlho sme traja. Tipujem, že tí dvaja majú biky z požičovne v Telgárte a odtiaľ to bude asi na hrane.

Konečne vrchol a zjazd do Telgártu. Vstupujeme cez oblasť sociálne menej prispôsobivých ale bez incidentov ale odporúčam byť opatrný kvôli deťom ktoré sú všade. Zhora dole je orientácia jednoduchá v opačnom smere asi by značenie trasy bolo debré vylepšiť. Centrom pohostenia je tu Koliba Telgárt. Opäť by som uvítal zopár smeroviek, pretože v Telgárte už ten prejazd bol viac než intuitívny. Napapaní sa presúvame ešte do depa na kávu a potom na stanicu, do vlaku a regionálnym expresom čo sa rúti krajinou pripomínajúc prvé vlaky na divokom západe hlavne rýchlosťou domov.

Príbeh spísal Pišta.