Je ráno o desať minút päť. Sadám na bicykel a idem, ako už po mnohé
roky, smer železiarne – U. S. Steel Košice.
Kopec na Pereš ma akosi vždy fajn zahreje. Tu nepredbieham nikoho.
Ani by som nevládal. Ale za ním to točím na 37 až 42 kilometrov za
hodinu. Vidím pred sebou blikajúce červené svetlo. Nie je ďaleko, mohol
by som ho aj dobehnúť, prípadne predbehnúť. Tie blikajúce svetlá vedia
človeka vyprovokovať. Ten na bicykli predo mnou sa mi postupne
vzďaľuje. Je lepší...
Nás, bicyklistov je na tejto ceste čím ďalej, tým viac.
Už som na rovinke pred Ludvíkovym dvorom ,tu by som ho snáď mohol
dobehnúť. Točím na 42 a po chvíľke som za ním. Lenže, čo ďalej? Keď
pôjdem pred neho, zavesí sa za mňa a to nemám rád. Ostať za ním? To
tiež nemám rád. Ja si radšej odbicyklujem celú trasu sám.
Je to pre mňa športovo hodnotnejšie.
Problém sa vyriešil – on odbočuje na valcovňu. Teraz príde ten
nepatrný stupák od valcovní na most. Nikdy som ho nešiel rýchlejšie ako
29. Až na jednu výnimku. Zobral ma do závesu Imro L. To je ten, čo je
stále prvý v našej kategórií na Letnej olympiáde U. S. Steel Košice. Už
by sme mu to mali trocha sťažiť. No len keby sa máličko vyburcovali a
prišli pretekať aj Blažej K., Milan B. a ďalší a ďalší. Točili sme to
na 37, a to na mňa bolo veľa.
Na moste pozerám na čas. Na polovicu pretekárskej dráhy letnej
olympiády celkom dobrý. Keby smerom do Košíc sa tiež išlo tak mierne
dole kopcom, tak možno by som tie preteky vyhral. Ale...?
Blížim sa k bráne . Už som vo vnútri a pálim to cez most smerom na
CPR. Vedľa ciest sú krásne široké chodníky, ale pre cyklistu
nepoužiteľné. Nemajú bezbariérovú úpravu. V šatni sa trochu osviežim
sprchou a poďme do práce.
Teším sa na cestu späť. Tá ide stále do kopca a stále proti vetru.
Murfyho zákony platia aj tu. A začína sa predbehovať. Tu vidno, kto
športoval aj v zime. Cesty do a zo zamestnania sú vlastne neskutočným
množstvom menších pretekov po celej trase. Každý chce predbehnúť toho
pred sebou alebo sa zavesiť za niekoho a s menšou námahou dôjsť do
cieľa alebo len tak pokope si krátiť cestu rozprávaním. Míňame Pereš a
dolu pod kopcom pred Košicami sú tri rušné križovatky, kde treba dávať
pozor na kolízie s autami. Tí z nás čo bývajú na Furči alebo Nad
jazerom, majú ešte čo robiť do cieľa.
Zosadám z bicykla a som rád, že som mierne unavený došiel domov.
Teším sa na obed. Len ten čas mohol byť trochu lepší. Možno zajtra,
lebo idem opäť, to bude lepšie...