Odišiel kamarát, s ktorým som chodil po horách.

S Ďufim sa poznám už od r. 1953. Spolu sme bývali na jednom dvore na Palackého ulici, hrali sme sa na indiánov, čítali mayovky a rodokapsy, chodili na bicykloch na Furču (bola ešte bez sídliska), hrali na gitare pod oknami dievčat, kradli paradajky a baracky zo záhrady a iné šibalstvá. Jedného pekného dňa sme sa vybrali prvý krát do Slovenského Raja vyskúšať si táborenie, o ktorom sme v rodokapsoch toľko čítali. Bolo to v r. 1957, mali sme 16 rokov.

Vtedajšia výstroj bola sekera, vojenské celty na stan bez podlahy, veľké papierové vrece akože spacák, deka, kotlík, konzervy. Pochodili sme postupne skoro všetky rokliny a zaujímavé miesta v okolí Kláštoriska. V tom čase sme tam stretávali malo ľudí, väčšinou to boli českí trampi, s ktorými sme večer hrali a počúvali krásne trampské pesničky pri ohníčku. Ďufi si ich všetky zapamätal. Slovenský Raj nás vtedy očaril a naštartoval na trvalú lásku k horám.

Neskôr sme už boli organizovaní v Lokomotíve Košice, a potom v Slávii VŠT, kde sme si urobili horolezecký kurz. Spočiatku sme chodili a liezli spolu, neskôr sme si našli aj iných parťákov, ale často sme boli na jednom lane v Zádieli alebo aj v Tatrách.

Ďufi mal ešte jednu veľkú lásku - túlanie sa po Čechách autostopom. Jeho nenahraditeľným parťákom pri týchto potulkách bol Milan Hatok, alias Kopas. Oni boli obaja učitelia, tak času mali habadej, peňazí možno menej ale nároky na pohodlie nemali veľké, iba spacák a celta. Veľmi radi sme počúvali ich zážitky z trampovania, boli srandovné a niekedy až neuveriteľné.

Kým bol Ďufi ešte pri dobrom zdraví, vyliezol veľa pekných túr v Tatrách, aj na pieskovcových skalách v Čechách a Nemecku, väčšinou s nemeckými kamarátmi. Pár túr poliezol aj na Pirine v Bulharsku z príležitosti medzinárodnej Alpiniády. Medzi Tatrancami mal veľmi veľa kamarátov, bol obľúbený kvôli veselej a úprimnej povahe. Stal sa, možno povedať, takou malou legendou Tatier.

Ďufi sa nám jedného pekného dňa - 12.2.1971 - oženil s peknou Pražáčkou Blankou, bola milá a zapadla do našich kruhov. Neskôr sa potom z Košíc presťahovali do Prahy. Nejaký čas tam ešte pracoval ako učiteľ a keď prišiel čas tak sa stal z neho český důchodce.

Po rokoch sme si my piati čo sme spolu začínali chodiť do hôr s Ďufim a osud nás trocha porozhadzoval po republike, vymysleli takú akciu - stretnúť sa raz do roka vždy na inom mieste. Od roku 2006 boli to Košice, Vištuk, Zádiel, Praha, Košice, Oščadnica, Štrbské pleso, Pálava, Sátoraljaújhely, Terchová, Donovaly, Muráň. Boli to krásne stretnutia, dodali energiu do života. Po čase sme medzi nás pozvali aj Micuho - on bol náš učiteľ, horolezecký guru a hlavne veľký vzor dobrého parťáka.

Žiaľ, ako to už život prináša, Ďufi je už druhý čo po Baníkovi z našej partie odišiel. Rozlúčili sme sa s ním 17. 2. 2019 v Krematóriu na Strašniciach v Prahe. Za košických horolezcov tam boli: Marta Špakulová, Micu Varga, Pepo Novotný, Ondrej Šinály, Ferko Jamnický a Vlado Kováč.

Ďufi, budeš veľmi chýbať.

Marec 2019, Vlado Kováč