Moje spomienky na kus života s Dežkom

Odišiel ďalší kamarát, s ktorým som chodil po horách.

Bolo to asi v roku 1993 keď ma raz po schôdzi turistov klubu Víkend vtedajší predseda Milan Cocher zavolal bokom a zoznámil ma s jedným mohutným chlapom, ktorý mal záujem kúpiť si bežky a chodiť s oddielom na túry. Ochotne som mu poradil aj všetko okolo toho a dosť sme sa rozhovorili. Ten mohutný chlap bol Dežko a vysvitlo, že je už skúsený turista a lyžuje na zjazdovkách.

Akosi mi prirástol k srdcu, a hneď sme si ho zobrali do parády s Gastonom ako bežkárského partnera. Bol šikovný, len s tým mazaním lyží mal trocha problémy. Nepomáhala teória ani prax. Akosi mal smolu, raz lyže podklzávali, raz lepili, málokedy bolo dobre. Dežko stále vymýšľal, menil lyže, nedalo mu to spať. Až raz nás prekvapil novou revolučnou metódou - použil upravené stúpacie pásy zo skialp lyži na navoskovanú skĺznicu bežiek. Výborne to fungovalo a funguje dodnes. Až o niekoľko rokov neskôr sa táto novinka objavila v športových predajniach.

Veľa sme chodili s Víkendom na lyžiach aj na pešie túry, dokonca sme boli tri krát aj na orientačných pretekoch Tourist rallye, ktoré organizovali Stano a Laci Andrášiovci, Mali sme vždy slušné umiestnenia v našej kategórii. Vtedy som zistil, že Dežko bol aj skúsený vodák, keďže na pretekoch bola aj vodácka disciplína.

Zanedlho som ho zobral aj do nášho horolezeckého oddielu Slávia VŠT, urobil si základný kurz a mohli sme chodiť aj trocha vyššie. Horolezecká komunita si ho rýchlo obľúbila, liezli s nim pekné túry. Najviac cenenú, ťažkú ale krásnu Plškovu cestu cez platne na Ošarpance, kval. V+ liezol s kamarátom Gogom (Robert Gonda) v 2001. S Gogom bol aj na Gerlachu v 2004 keď robili Martinovku.

V lete 1997 sme sa s Dežkom zúčastnili na horolezeckom týždni James v Polských Tatrách. Máme pár pekných výstupov na Kozí wierch a Mnich, dýchali sme príjemnú atmosféru Poľských Tatier a vybáli sa v tábore, kde často chodil medveď.

Snáď najkrajší zážitok boli Himaláje, trek po ceste do základného tábora pod Everestom, v 1997. Vďaka Dežkovi som mohol s ním byť v tých očarujúcich horách, bol to zážitok na celý život. On bol neskôr v Himalájach ešte raz, robil trek okolo Anapurny.

Neskôr prišli na rad ešte Alpy, na staré kolená pár pekných výstupov na Mt. Rosu v 2003, Strahlhorn a Dom v 2005. Vsetko slušné výšky cez 4000 m. Dežko bol v Alpách aj rok predtým s dvoma mladými z nášho oddielu a pokúsili sa o výstup na Matterhorn, došli však iba po chatu Solvay.

 


Spolu sme založili tradíciu pekných jesenných bivakov niekde na kopcoch v okolí Košíc. Začali sme na rožňavskom Volovci, potom často na Kojšovskej holi. Dodnes sa tradícia dodržiava.

Na lyžiach sme veľa pochodili. Boli sme aj na vážnejších akciách, spolu aj s Gastonom na prechode hrebeňa Veľkej Fatry v r. 2001, keď v snehovej víchrici zahynuli dvaja účastníci. Viem, že vtedy nám išlo o život. Na druhý rok sme tam v lete boli spolu aj s Pražákmi osadiť pamätnú dosku obetiam

Veľa sme pochodili aj na bicykloch, Dežko bol zakladajúci účastník donedávna populárnej Právnickej túry. No boli aj iné pekné akcie, Česko-Saské Švajčiarsko, Budapešť a viacero menších.

Väčšina týchto akcii aj s obrázkami je už zaznamenaná na Tróne, niektoré spomínajú autori ďalších spomienok, takže sa nerozpisujem, chcel som iba taký stručný prehľad toho čo sme spolu zažili.

V posledných rokoch, ako sa stával starším pánom, často spomínal, že by si kúpi štvorkolku. Nakoniec svoj sen si splnil neskôr a iba na polovicu, kúpil si dvojkolku - motorku. Keď som už ja nemohol zo zdravotných dôvodov chodiť s ním na veľké túry, odovzdal som štafetový kolík synovi Danovi. Totiž kým pracoval v Nemecku, tiež sa stal motorkárom. Keď sa vrátil domov, hneď som ho spojil s Dežkom, aby mal s kým chodiť na motorke. A bola to výborná voľba. Tak sa skamarátili a chodili spolu s viacerými motorkármi na pekné krajinkárske kľudné túry. Dežko sa nikdy nešalil a ja som bol spokojný.

Nikdy za tie dlhé roky čo som Dežka poznal, nevidel som ho zlostného, uhundraného alebo v zlej nálade. Nikdy nebol, ako sa slovensky hovorí nasratý, to si nikdy nepamätám. Bol kámoš, skvelý parťák, lyžiar, šofér, kuchár, motorkár, muzikant, zabávač, vodák..…

Žiaľ musím použiť minulý čas, už nie je s nami a ťažko sa s tým vyrovnávame. Ale stopa, ktorú zanechal Dežko, je veľmi výrazná a on nám ostane v pamäti tak ako sme ho často vídavali - s gitarou, spevníkom a okuliarmi.

Máj 2020, Vlado Kováč