Po raňajkách sedím v obývačke a rozmýšľam čo dnes ďalej. Je piatok, nikam neidem, nikde som sa nesľúbil. Vonku je počasie na Január skôr jesenné, chmúrne. Lesy v dohľade sú bez snehu a sú sivé ako asfalt na cestách, ktoré vidím z okna, na ktorých sa práši a rozvírený prach, ktorý usadá na kríkoch a trávnikoch ešte znásobuje tú sivosť a chmúrnosť. Už aby poriadne nasnežilo.

„Dnes by si mohol už ísť k lekárovi“ – ozýva sa manželka z kuchyne. „Je piatok a možno tam nebude až toľko ľudí a dáš si konečne predpísať lieky na tlak“. Možno má pravdu. Možno mal by som ísť. – Hútam.

V sobotu pred týždňom na Kojšovskej holi boli preteky v behu na lyžiach v rámci Zimnej olympiády USS. Je už tradíciou, že najpočetnejšia kategória je nad 50 rokov a dôchodca. Nebol som prihlásený, ale išiel som. Raňajšie zore s vychádzajúcim slnkom sľubovalo počasie plné slnka a tešil som sa na krásne prostredie horskej chaty Erika. Na parkovisku v Zlatej Idke už čakala skriňová terénna Avia, ktorá nás vyviezla hore až k chate. Zvláštne, ale sa mi zdalo, že cesta je nekonečné dlhá, hrboľatá a kľukatá. Pred chatou už rozvoniaval variaci sa kotlíkový guľáš , ktorý sme cítili i napriek našim zamrznutým nozdrám v dvanásť stupňovom mraze. Príroda bola nádherná.

„Mráz cukrem pokryl hory“ – spieva Karol Kryl v pesničke Vánoční – ten text úžasne vystihuje tú okamžitú krásu na našej Kojšovskej holi, ktorú vnímam všetkými zmyslami. Krásne.

Štart je asi 250 metrov do chaty v bežeckom areáli o 10 00 hod. Bežím tam. Bežím v tuneli, ktorý vytvorili ovisnuté konáre stromov, ktoré pod tiažou inovati sa museli skloniť skoro až k zemi.

Dobehol som kamaráta fotografa, ktorý sa tiež ponáhľal do miesta štartu, aby to bolo aj z dokumentované. Asi som to nemal robiť, lebo keď som ho dobehol, dlho som sa nevedel nadýchnuť a myslel som si, že sa udusím.

Vyhlásenie výsledkov, rozdávanie medailí a ukončenie preteku. Podľa harmonogramu. Potom guľáš a chvíľka na posedenie s priateľmi. Koniec. Avia nás potom zváža dole k autobusu na parkovisko.

Dal som si kvapky proti kašľu a začal som síce okúňavo, ale predsa len obliekať sa. Asi má manželka pravdu s tou návštevou u lekára. Od pretekov na Kojšovskej holi mám teploty, kašlem a tlak krvi veľmi vysoký. Asi mám virózu. Búši mi do hlavy, akoby všetka krv cez všetky žily a žilky prúdila len jedným smerom a to do hlavy a až niekde hore do kupoly mojej lebky a chcelo ju rozprasknúť. Ešte sa okúňam. Hľadám akési staré papiere od odborných lekárov a konečne idem. Od dverí ešte zavolám manželke, že „Aby si si uvedomila, že ma nútiš k tomu čo sa mi nechce“.
Len už choď!!! – dostávam odpoveď.
Aj tak sa ešte vrátim od výťahu po preukaz poistenca.
„Choď!“
„ Však už idem.“

Ten výrok, že ma nútiš k tomu čo sa mi nechce, mám od päťročného vnúčika Filipka, ktorý to povedal mame, keď ho žiadala o upratanie hračiek.

Sedím v aute a idem cestou smerom k USS, ktorou som chodil denne viacej ako 40 rokov. Intenzívnejšie posledných pätnásť rokov a to od apríla do októbra väčšinou na bicykli. Spomienky ani veľmi nevnímam. Sústreďujem sa na šoférovanie. Je mi zle na zvracanie a strašne mi búši v hlave. Ráno som si už nedal tabletku na zníženie tlaku krvi a asi ho mám poriadne vysoký.

Najviac som sa bál výčitiek od lekárky za skoro ročnú absenciu v návšteve u nej. Nenaplnilo sa. Máme novú lekárku. Zdôverujem sa jej. Posiela ma na odborné vyšetrenia. Z EKG ma lekár nekompromisne okamžite posiela do nemocnice s nádejou, že cestou sa mi nič nestane a že včas tam dôjdem. 205 na 110 po tabletke pod jazyk.

Celou cestou mi tie čísla znejú v ušiach. Kde sa stala chyba? Čo sa stalo? Čím som si to spôsobil?

Ležím na Centrálnom prijme pacientov v nemocnici v Šaci. Robia mi zase EKG, pichnú injekciu, berú vzorky krvi a šups na izbu na Interné. Nechápem stále čo sa to so mnou robí. Budia ma. Injekcia, odbery vzorky krvi a meranie tlaku krvi. Neklesá. Tabletka pod jazyk možno už tretia. Po hodine konečne tlak je uspokojivý. Klesá. Pol tabletky na spanie a do postele.

Spím. Alebo sa mi to len zdá?

Zobúdzam sa spotený do ostrého svetla. Neviem, kde som. Neviem čo je realita a čo sen. Asi som spal, lebo teraz sa budím na milý úsmev sestričky, ktorá mi odmeriava tlak a pýta sa ma ako sa mám. Neveľmi to vnímam. Bolesť strieda strach. Kde som to vlastne? Čo mi je? Od čoho sa mi točí hlava a tak strašne bolí?

Pozerám sa do očí Yakovi, ktorý vyniesol sem hore ku kláštoru svoj náklad na chrbte a teraz stojí a kyve sa od námahy v rytme, ktorý mu dovoľuje nadýchnuť sa a vydýchnuť. Ja robím to isté. Robíme to spolu a oveľa lepšie sa mi začína dýchať. Určite viem, že som to už raz zažil a nie vo sne.

Nedusím sa tak. Ale v zapätí letím zase hlavou rovno do tej hnusnej tmavej rúry a ani sa už veľmi nebránim. Bolesť víťazí nad strachom.

Pane. Budíček. Ako sa cítite? Dobre sa vám spalo? Otvoril som oči a prikývol som, že hej. Asi mi merali tlak, ale ja som znova v tom kolotoči bolesti a strachu pred úzkym potrubím, kde je tak málo vzduchu a priestoru.

Zobúdzam sa. V izbe sa svieti a je tu veľa ľudí v bielom. Pochopil som. Nie, nie sú tu kvôli mne. To je už ráno a sestry a sanitárky dávajú postupne dokopy nás a naše pokrútené plachty a prikrývky, s ktorými sme bojovali celú noc.

Opatrne sa posadím na posteli a v duchu si tíško s rešpektom vyslovujem poďakovanie za to, že je tu taký živý ruch a ja som tiež toho účastníkom.

To bol úlet!

Čo by sa bolo stalo nebyť naliehania manželky k návšteve lekára???

Návštevy ku mne som zrušil. Kvôli kalamite. Konečne nasnežilo aj u nás na východe. Fúka aj vietor a je z toho kalamita.

Stojím v okne vonku na chodbe 9. poschodia odkiaľ mám pekný pohľad na snehom prikryté polia a lesy. Odtiaľ sledujem ako návštevy na autách bojujú s nádielkou snehu na parkoviskách. Ja som za sklom vo vnútri a v teple.. Neteší ma to. Radšej by som odpratával sneh, alebo možno razil stopu na bežkách aspoň z Bankova a určite až pred vchod do nášho bloku.

Volá ma Vlado. Cudzí kamarát. Leží oproti mne na našej izbe. Prosil ma, či by som mu neumyl chrbát a hlavu. On si sám nepomôže. Chodidlá má omotané silnou vrstvou obväzu. Každý máme v sebe nejaký cieľ, nejaký maximálny cieľ. A chceme možno siahnuť na to najvyššie možné, možno na Everest. On si na svoj Everest už nesiahne. Ale snahu má aj bez všetkých prstov na obidvoch nohách a na ktorých má rany, ktoré sa možno raz niekedy zahoja. Jeho problémy sú viditeľné. Moje sú pred očami schované, ale už vieme o nich.

Podľa primára som samovrah, ktorý si chce siahnuť na svoj Everest, ale bez rešpektovania určitých prírodných zákonitosti, pravidiel a poslušnosti. Zmení sa to. Musí.

Aké by to bolo nestretávať sa s rodinou, vnúčikmi, priateľmi a kamarátmi? Nevidieť Kojšovskú hoľu. Neísť na Jahodnú, Horný Bankov a na svoju malú chatu pod cestou, ktorú pravidelne nivočia zlodeji?

Aké by to bolo?

Už nikdy/dúfam/ 205 na 110.