Pri sledovaní historických filmov nám nemôže ujsť jedna skutočnosť ,že bojovníci či peší, či na koňoch majú na hlavách prilby, helmy alebo kovové či kožené masky. Nazvime to - ochranu hlavy. Dokonca takéto ochrany hlavy mali aj kone. Prečo taká zodpovednosť? No asi preto, že dostať po hlave „budzogáňom“ alebo mať meč či sekeru zaťatú v hlave znamenalo istú smrť.
Doma na dedine sme sa ako chlapčiská radi hrávali na vojnu a vojakov. Tí čo nemali prilbu po neznámom vojakovi alebo od deda, ktorý to schovával pre horšie časy, tak si na hlavu navliekol nejaký starý hrniec. Lebo dostať palicou alebo kameňom do hlavy to veľmi bolelo a rýchlo prešla chuť na ďalšie hry. A kto by chcel rýchlo ukončiť hru a to ešte s „krútňavou“ v hlave? A tá hanba.
Vojak vo vojne nesmel ísť do boja bez prilby na hlave. To bol rozkaz ,ale i nutná zodpovednosť voči sebe samému. Kto to porušil, skôr alebo neskôr kruto nato doplatil. O čo sa znížili straty na životoch alebo len na zraneniach používaním prilby? Vieme.
Aj v tanku, kde vojaka chráni dookola špeciálny pancier musí mať prilby, aby v tom zúženom priestore si nezranil hlavu a nevyradil tank z boja bez boja .
Pamätám sa na prvé odozvy na povinné používanie prílb na motocykloch na cestách. Zvykli sme si. Berieme to ako samozrejmosť. A tak isto aj spolujazdec.
Prečo asi? Je to o zodpovednosti?
Je bežné stretnúť sa s robotníkmi na stavbách s prilbami na hlavách. Skôr už je výnimkou stretnúť na stavbe človeka bez prilby.
V dnešnej dobe sú pre všetky činnosti vyvinuté špeciálne ale i univerzálne prilby.
Nosia ich na hlavách letci ako aj personál letiska, automobiloví a motocykloví pretekári, horolezci, výškoví pracovníci, stavební robotníci, technici, strelci, vodáci, hokejisti, boxéri a ešte neviem kto všetko ...?
Všetci si chránia tú najzraniteľnejšiu časť tela - hlavu!
Chodím - alebo skôr jazdím- väčšinu roka do zamestnania na bicykli. Myslím tým do USSKe. Na tých pätnástich kilometroch cesty, ktoré mám do zamestnania, som zažil všetko možné. Dokonca ma zrazil cyklista ktorý, ma obiehal, čo bol môj najväčší pád ale poškodený bol našťastie len bicykel.
Mal som na hlave prilbu.
Kúpil som si ju ihneď potom, keď mi museli lepiť predný zlomený zub po páde a synovi z tváre odstraňovať asfalt - tzv. “cestný lišaj“. Videl som aj kus neforemného plastu, ktorá zostala z prilby kamaráta, ktorému nedal prednosť v jazde osobný automobil.
Ale hlava mu zostala celá.
Odvtedy bez prilby nejdem na bicykli ani len tak cez ulicu ku kamarátovi.
Koľko financií a úsilia museli výskumníci vynaložiť na vytvorenie optimálneho tvaru prilby, na spôsob uchytenia prilby na hlavu, na výskum zloženia materiálu, z ktorého sa prilba vyrobila?
Koľko?
Stálo to zato?
A konečne som sa dostal k podstate témy, ktorá ma trápi.
„Obdivujem“ svojich známych aj neznámych kolegov, ktorí tiež jazdia bicyklom do zamestnania, že sú schopní prilbu celú cestu do USSKe niesť na batohu, potom pri prejazde cez vrátnicu si ju nasadiť a potom si ju zavesiť na riadidlo a pokračovať na pracovisko. Mnohí s tých si zadovážili prilby len preto, lebo to bolo nariadené. Podnetom bol úraz na hlave cyklistu. A čo tak si chrániť hlavu počas celej jazdy páni a panie. Snáď ten účes sa až tak nezničí a od prilby určite vlasy nevypadávajú. Lebo na rozbitej lebke už pekný účes skôr vadí alebo už je to jedno.
Na margo:
To sú fakty. Tie sú stále kruté.
Skúsme sa z nich poučiť. Môj okruh známych bez prílb na bicykli nejazdí, a keď niekto sa chce pridať k nám, musí mať prilbu. Bez prilby nemôže ísť s nami. Je to aj určité opatrenie, by sme čo najviac znížili riziko, že nedôjdeme do cieľa.
Veľmi sa teším každý deň na jazdu do a z práce na bicykli a urobím všetko preto, aby som to mohol absolvovať čo najbezpečnejšie.
Skúste to tiež.
Skúsme to spolu a zodpovedne.
Chráňme si hlavy .Zlomená ruka sa časom zahojí - ale hlava...?
A to už riešili i v stredoveku.
Stojí to zato.
My sme predsa zodpovednejší.
Dežo Schuller, 26.9.2006.