Byl pozdní večer – první máj – večerní máj – byl lásky čas. Hrdliččin zval ku lásce hlas, kde borový zaváněl háj. O lásce šeptal tichý mech; květoucí strom lhal lásky žel, svou lásku slavík růži pěl, růžinu jevil vonný vzdech. Jezero hladké v křovích stinných zvučelo temně tajný bol, břeh je objímal kol a kol; a slunce jasná světů jiných bloudila blankytnými pásky, planoucí tam co slzy lásky.

Nuž čo iného môže človeka napadnúť keď po podivnej zime, podivnom podjarí, v týchto dňoch so všelikým počasím je zrazu slnečno, teplo, modrá obloha ... komu vadí, že máj bude až za dva týždne. Ani tým ropuchám nie.

Na stanici sa stretávame Boris, Karol, Megi a ja. Stanica v permanentnej rekonštrukcii. Ozve sa hlásenie, že máme rýchlik do Zvolena na treťom nástupišti a prosia nás použiť južný podchod. Obvykle od hlásenia po odchod vlaku je len málo minút a my ako obvykle sme nepožiadali ŽSR o asistenciu, na ktorú vzhľadom k veku a váhe “batožiny“ máme vraj nárok. Štartujem bleskovo ale nie podľa kompasu ale doterajšej skúsenosti smerom k severnému nástupišťu. Dostávame sa na celkom pekné tretie nástupište ale ešte stále stavebne uzavreté. Chvíľka tápania až nás stavbári ubezpečia, že no pasarán (ako za španielskej občianskej). Musíme nazad, máme niečo už za sebou, takže úspešne sa dostávame k vlaku. Karol je tam skôr a po márnom pokuse nastúpiť sprava už vie odkiaľ. Prvý vagón je pre päť bajkov a asi preto má uzavretý vchod. Hosana!!! Sme tam. Pravdepodobne najväčšie dobrodružstvo dnešného dňa je za nami bez straty na životoch i zranení.

Rozhodujeme sa nepoužiť obľúbený variant cez Jovice. V noci výdatne pršalo okolo cesty i na nej sa husto lesknú kaluže. Ideme cez Rožňavu a tušíme, že banícka Rožňava by nám mohla ulahodiť ranným pivom. Naivná predstava, už aj baníci zjemneli. Na námestí objavujeme len kaviareň so zákuskami.

Nasleduje kritický úsek cesty po Krásnohorské Podhradie v objatí kamionov. Snažia sa pohybovať na hranici svojich možností čo je obvykle trocha nad najvyššou povolenou rýchlosťou pokial nie je na dohľad radar či polícia. Pekne to vie nasávať. Chápem pod akým tlakom termínov jazdia ale moja schopnosť strihať drôty dolným zadným svieračom je tu dosť trénovaná.

Konečne odbočujeme z hlavnej do vnútra Podhradia a je pokoj. Rozhodujeme sa vypustiť návštevu obchodíka a pokračujeme ďalej. Dnes je asi medzinárodný deň detských domovov, pretože v blízkosti (uzavretej) odbočky na hrad mi ide naproti manifestačný sprievod odhadom stovky detí.

Pomaly rýchlosťou zodpovedajúcou džentlemanovi môjho veku sa posúvam do Uhornianskeho sedla. Občas zastanem podľahnúc zvodom prostaty. Snažím sa to koordinovať s očakávanými fotopointami. Krátka zastávka pri studničke kde dopĺňam vodu vo flaške a je tu vrchol. Je teplo tak ani neobliekam vetrovku len vrátim prilbu na hlavu. Jeden z Murphyho zákonov cyklistiky tvrdí, že absencia prilby na hlave zvyšuje pravdepodobnosť pádov. Prilba zavesená na riadítku vraj nepomáha.

Celá cesta od Podhradia po Smolník prešla rekonštrukciou, doprava je tu minimálna takže to zvádza ale snažím sa okolo štyridsiatky už pribrzďovať. Rýchlosť zodpovedajúcou džentlemanovi môjho veku má isté zákonitosti aj pri zjazdoch.

Uhorná. Zase sa stretávame. Až tu sa uisťujem o medzinárodnom dni detských domovov, pretože aj tu je jedna veľká skupina. Dochádzame k názoru, že táto reštaurácia nemá parametre na taký nával. Našťastie pivo zvládajú promptne. Hlasujeme za obed v Helcmanovciach u Čierneho orla.

Pozorne sledujem stav akumulátora ale vyzerá v pohode. Kdesi od Mníška začínam pociťovať citeľný protivietor, ktorý vyvažujem minimom podpory. Mám k dispozícii päť stupňov. Prvý kompenzuje váhu tej svine. Druhý vek a tretí už začína byť výhodou proti non-ebajkerom. Idem na jednotku, takže ešte je to OK.

Konečne Čierny orol. Sme tu trocha neskoro, s prílišným návalom teraz pred sviatkami asi nerátali, takže len menu. Karol spotrebuváva poslednú kuraciu rolku, Megi s Borisom si dávajú vyprážanú rybu so šalátom a ja spagety so syrovou hubovou omáčkou. Veľmi chutilo až tak, že som tú výdatnú porciu zhltol. Dnes už tretí krát som si spomenul, že som džentlmen a tanier som nevylízal – tá omáčka bol top.

Pokračujeme – Prakovce – Gelnica – Jaklovce ... doprava trocha hustne a občas používam nevhodný slovník, keď vidím že ide niečo naproti a počujem zo zadu, že som predbiehaný. Tých zákonných 1,5 m sa občas mení na pár centimetrov. Náš M-Š-E v rámci bizárnych návrhov zákonov by mal uzákoniť občasnú povinnú jazdu policajtov bajkom na takomto úseku a malo by to byť aj podmienkou získania vodičského preukazu. Nech majú tušenie vocogo.

Margecany, akýsi osobný vlak mešká 40 minút o našom sa nevie a blíži sa Tatran. Stíhame lístky a nasadáme. So slzou v oku, pretože sme stratili Borisa. Cítime sa trocha barbarsky než sa neskôr dozvieme, že on už sedí vo vlaku pred nami.

Záverom sa schádzame v kine Úsmev (veď sme kultúrni ľudia) - zľava doprava ja, Karči, môj kamarát Magdaléna a Laco. Stôl nám zabezpečuje Laco a onedlho prichádza s priznaním aj Boris. Spokojne uzatvárame deň.

PS Boris je informovaný, nie medzinárodný deň detských domovov ale Deň zeme - deti boli upratovať prírodu.

Príbeh spísal Pišta