Ako každý rok je tu jeseň, je tu Košický Maratón a termín právnickej túry. Štandardná sobota pred maratónom nevyšla a tak o týždeň neskôr. Obavy o počasie (predpoveď sa neustále menila) boli zbytočné. Nádherná slnečná modrá obloha. Samozrejme drobná zlomyselnosť sv. Petra ktorá mala zvyšovať našu odolnosť sa predsa len objavila. Ešte by som mal konzultovať na SHMÚ ako je možné, že behom celého okruhu (viď mapku) sme šli stále proti vetru. Prístroje zaznamenali spálenie 2008 kcal – prvý krát tento rok. Nebyť e-biku tak už mám asi čerstvý hrob kdesi na polceste.

Prvé sčítanie v Košiciach na stanici sa zastavilo na čísle 17. Našťastie sa neobjavil žiadny ďalší tým – aj tak to bolo trocha náročné natrepať sa do vlaku ale zvládli sme to. Cesta do Michalian ubehla celkom pružne. Nasleduje ďalšie sčítanie. Sedemnásť – výstup z vlaku zvládla celá výprava.

Trocha menej obľúbený (pre mňa) úsek po odbočku z hlavnej cesty a už pokračujeme pohodlným cyklochodníkom. Prvý skoro nebadateľný vrchol je kúsok za hranicou. Obklopujú nás fantastické farby jesene. Idylku doplňujú pasúce sa kravy. Boris v obavách o môj život sa vracia kontrolovať môj stav. Ubezpečujem ho, že okrem zastávok na biologické značkovanie trasy a fotenie sa pohybujem plynulo a presne podľa časového rozpisu vytvoreného podľa minulého testovacieho prejazdu. Podobne ešte kdesi pred Pálházou musím ubezpečovať Linusa.

Pálháza Tőlgyfa panzió nás víta celkom slušným výberom nápojov. Gaston, neboj sa slušné percento účastníkov sa drží tradičného moku. Pokračujeme smerom na Kőkapu. Niektorí premotivovaní junáci idú tam nakuknúť ale zdravé jadro odbočuje na Gerendáš. Zhodou okolnosti sa pohybujem na čele peletónu s drobným náskokom a tak nikto nezbadá moju odbočku do zelene za istým neodkladným intimným účelom vyššieho rangu a opäť sa hore vynárajú pokusy vyhlásiť pátranie. Našťastie nepoznajú číslo na lokálnu stanicu horskej služby a Bikky na návrate ma objavuje v stave zodpovedajúcom dobre vychovanému džentlmenovi môjho veku.

Gerendáš, vydýchnutie, koniec posledného stúpania ak nerátame drobné zvlnenia terénu čo nás očakávajú. Vrháme sa do údolia do Ujhuty za dobrým obedom. To ešte netušíme, že ako bonus nás bude obsluhovať miestna Miss. Doplňujeme stratené kalórie, riešime pitný režim mnohorakým spôsobom a strácame polhodinku voči rozpisu. Mladí to bez námahy dobehnú (aspoň nikto si nesťažoval) ale ja som si dole na rovinkách proti vetru užil.

Sátoraljaujhely – tu máme v Spatene naplánované čakanie na vlak. Všetko stíham, aj posledné pivo. Záverečná kontrola. Nikoho sme nestratili okrem Ľuba + Mira, čo zvolili vlastnú trasu od Ujhuty. Ale už sú tu aj oni. Prešlo už pár dní a žiadne reklamácie – asi vydarená akcia. Teší ma to.

Príbeh spísal Pišta.