Cesty tuláka sú niekedy dosť kľukaté a občas pripomínajú surfovanie internetom. Zneužívajúc toleranciu maďarskej legislatívy sa zvykáme zastaviť v Széphalmi biopálinka kostoló výborná káva a drobná ochutnávka ich produktu poteší zažívanie. Kedysi medzi Vianocami a Novým rokom (v taký čas bajkujeme skoro zásadne smerom na juh) sme sa dozvedeli, že u nás kúsok nad Malou Barou je skrytá pekná vec Majer Bara. Pokus bol úspešný a vynikajúce a tak chystáme opakovanie.

Ale človek mieni a Pán Boh mení. Tesne pred štartom sa objavuje a tak modifikujeme plán. Pred pár rokmi UTFG prebiehal zápas o uznanie slovenskej tokajskej oblasti. Bol úspešný. Tak hor sa overiť súčasný stav. Najprv príde slávne vinárstvo Ostrožoviča. Nula bodov. Nasleduje vinárstvo Macík obvykle vítajú aj jednotlivcov – s ľútosťou nám oznamujú, že začnú až ... už nepamätám. Hlad začína lomcovať našim majestátom. Nasleduje aspoň trocha potešenia. Človek na ktorého narazíme sa ospravedlňuje, že kuchyňa nefunguje ale inak je milý, oplýva humorom a poteší. Otvára sa mi tretie oko Šivovo a už vidím Zlatú putňu vo Viničkách . Sliny nám tečú dole bradou a zrazu tma a ticho.

Prichádzame na železničnú zastávku v Borši, sliny vyschli a sú nahradené slzami až si spomeniem, že tuto za traťou je malá útla krčmička. Spomeniem si na slávny Zoliho výrok - život plynie omnoho príjemnejšie v malej krčme než vo veľkej továrni.

Takže odo dneška ešte dlho symbolom Slovenskej Tokajskej Oblasti v mojich očiach bude frťan a pišinger.

Patrí sa upresniť, že sme za pár dní urobili nový pokus. V prírode všetko speje k rovnováhe, takže sme síce zmokli ako psi ale Majer Bara nás uvítal a dokonca sme objavili ale neskúsili aj výlet na koňoch. Koníky sme smeli aj ísť obzrieť ale vyšli si na pašu nám nas*ali na cestu.

Príbeh spísal Pišta.