Od istého času sme pri návratoch zo Slovenského Nového Mesta začali krúžiť okolo busty Milana Rastislava Štefánika na jeho počesť. Z počiatku nám prítomnosť tohto pomníčka trocha pripadala podobná pamätnej tabuli dobrého vojaka Švejka na železničnej stanici Sátoraljaujhely ale najdôslednejší a najpracovitejší člen našej komunity Gaston objavil isté reálne súvislosti a potom už vypomohol Google a zistili sme, že existencia busty má celkom zaujímavú históriu a čosi s nádychom recesie začalo dostávať iný podtón.

Kdesi z hĺbky spomienok aj s prispením Vlada sa začal vynárať africký zážitok horolezeckej výpravy Slávie VŠT z minulého storočia (1976). Malá svätyňa kdesi v hĺbke púšte a krúženie okolo nej. Kto to nedal mohol očakávať nepríjemnosti ako žilinský Gazik. Postupne sa pestovala povera, že ak nezakrúžiš tak – na biku poloos nemáš a nemôžeš zlomiť – ale dajme tomu defekt ti môže hroziť.

Za tie roky naozaj môžem zodpovedne potvrdiť na základe opakovanej ozajstnej a svedecky doložiteľnej skúsenosti, že je to tak. Defekt naozaj tým, čo nezakrúžia hrozí. Zatiaľ nikto nenabral odvahu tento nesporný fakt popierať i keď dá sa priznať, že môže hroziť aj tým čo zakrúžili.

Takže nezabudnime a dajme to kolečko. On ten Milan si tú poctu zaslúži a ten pocit, že sme čosi na ochranu pred defektami urobili je tiež na nezaplatenie.

Zopár myšlienok záverom. Nie každému sa musia páčiť ale aj týmto by som odporučil zamyslieť sa. Zemplín, Abov či Tokaj. Netrúfam si položiť cez seba definíciu oblastí asi nemajú presné hranice. Hovorme o Zemplíne. Nepatrí Maďarskej ani Slovenskej republike. Patrí ľuďom čo tu bývajú. Maďari, Slováci, Nemci nájdu sa aj české stopy a určite tá pestrosť bude aj bohatšia. História tu neustále prekresľovala akési hranice a ponechávala po sebe rôzne symboly.

Hrdzavé koľajnice medzi železničnými zastávkami v Slovenskom Novom Meste a Sátoraljaujhely. Položené asi za RakúskoUhorska a na chvíľu oživené v období druhej svetovej vojny. K obnove nepomohol ani internacionalizmus obdobia budovania šťastnej socialistickej budúcnosti ani otvorenosť Schengenského priestoru. Kontrast medzi obnovou hradu Fűzér a Krásnej Hôrky po požiari. Komenského pôsobenie v Sárospataku. Miznúce rodinné prepojenia cez hranicu ešte z obdobia monarchie. Krčma v Hollóháze zdobená mapami veľkého Uhorska, kde som ani raz pri svojich početných návštevách nepocítil averziu k Slovákom. Motorkársky gang – kožené bundy s mapou veľkého Uhorska na bundách s ktorými som absolvoval priateľský pohovor na Bodóréte a zahanbil ich lepšou znalosťou okolia než mali oni. Kaštieľ v Borši obnovený (pravdepodobne) hlavne z maďarskej iniciatívy a peňazí. Rozsiahle pohrebisko maďarských vezírov (vezér) v Karosi. Balvan na hranici s obrysmi historického Zemplína s jazvou rozdelenia Trianonom. Kilometre cyklochodníkov v Maďarsku na ktorých stretávaš skoro bez výnimky len Slovákov.

Vzdali sme sa dobrovoľne tisíc rokov svojej histórie a prenechali sme ju Maďarom. Akoby sme v tom Uhorsku nežili aj my. A dodnes sa usilovne snažíme – Maďari aj my zdôrazňovať či vyhľadávať to čo nás delí a nie to čo nás spája. Prešli sme do tretieho tisícročia a nič nového. Musíme čakať do ďalšieho?

Príbeh spísal Pišta.