A je tu zas október. Prvá októbrová nedeľa je tradične v Košiciach už približne sto rokov maratónska. Od začiatku tohto storočia je sobota pred maratónom sobotou právnickou. Máme menej sponzorov, menej zabezpečenia, obvykle o niekoľko tisíc nižšiu účasť a preto si môžeme dovoliť úzkostlivo sa nedržať tradícií. Aj tento rok všetky predpovede hlásia dažde dokonca búrky a posúvam termín o týždeň. Nebesá sú prívetivé a o týždeň máme nádherné babie leto.

Postupne sa mi prihlasujú Megi, Laco, Michal (Fulka), Blažej, Pali, Janka, Bikki, Igor, Linus, Ľubo, Michal (Telepovský), Vilo, Stano, Luky, Miro, ďalší dvaja a ja a vyzerá to na rekordnú účasť. Existujú rôzne usporiadania zoznamov. Zľava doprava, či naopak, podľa abecedy, podľa výšky, podľa pohlavia ale tu by sme narážali na konzervatívno-liberálne súboje a tak ponechávam na láskavého čitateľa (ak sa nájde) aby priradil mená jednotlivým postavám úvodného pohľadu.

Oznamujem Železniciam slovenskej republiky hromadnú prepravu. Priznávam, že nie požadované tri ale len dva dni dopredu. Na vlastnostiach mailu označujem požiadavku potvrdenia o prečítaní. Žiadna odozva a tak rútim sa do neznáma. Podľa tvrdenia niektorých účastníkov čo sa dostali až k prvým vagónom súpravy mali sme viac deklarovaných miest. Na každý pád sme sa nasúkali do vlaku bez problémov.

Absolvujeme a štartujeme. Akosi nedobre som si overoval otváracie hodiny Biopálinkakostolló poblíž Széphalomu ale našťastie som sa z obvyklých dôvodov pohyboval na konci peletónu a čelní jazdci zistili, že je otvorené a máme prvú zastávku. Je niekoľko spôsobov ako zistiť, že začínam byť pobozkaný potešeniami staroby. Nie len spomenutým omylom pri overení otváracích hodín, nie len na základe neúctivej fotografie ale aj podľa toho, že mi posluhujú.

Márne zdôrazňujem tej nedočkavej omladine, že času dosť, dohodol som príchod do Bózsvy okolo jedenástej. Je to aj tak od nich láskavá ústretovosť – otvárajú až o dvanástej. Peletón vyráža k plánovanej pauze v Pálháze a ja prepínam na pohodový režim. Strkám si sluchátko do pravého ucha, ľavé ponechávam k sledovaniu prípadného blížiaceho sa nebezpečenstva a počúvajúc podcasty sa plazím za nimi. V Pálháze len ohlasujem prítomnosť a pokračujem ďalej.

V Bózsve sotva zaparkujem a už sa vynára Mišo – je tu zopár Michalov tak pre tohto radšej budem používať obvyklé Telep. Telep sa už prebehol na Kőkapu a naznačuje, že má ďalekosiahle plány a tak sa informujem, či môže dostať ešte skorší obed. Môže. Ja počkám na masy. Zlý nápad. Plnená kapusta neuveriteľne vonia a dráždi slinivku alebo ako sa volá to oné čo plní ústa slinami. Našťastie sa mi darí zakrývať tú slintačku usrkávaním piva.

Prichádzajú ostatní a venujeme sa dohodnutej plnenej kapuste. Žiadne protesty. Ja som sa rozhodol dnes k pohodovému a nekrízovému variantu s návratom do Slovenského Nového Mesta. Nikto sa nepridáva ale už to nemením, nevzal som si e-bike a ten by mi chýbal pri stúpaní na Holloházu a hranicu.

Vznikajú viaceré varianty ďalšieho postupu. Telep pokračuje cez Telkibányu a Kánya hegy. Skupina okolo Ľuba ide Grófskou cestou a v Nižnej Myšli nastupujú na vlak. Ostatní okolo Michala sa ešte v Ždani delia na prejazd Hornádskej cyklotrasy a klasickú cestu cez Nižnú Myšľu do Espressa v Krásnej.

Podriemkávajúc na stanici v Slovenskom Novom Meste som ešte prepadnutý Vladom, ktorý s dcérou absolvovali prejazd slovenským Tokajom. Krásny deň v príjemnom prostredí a dobrej spoločnosti končí. Ročník 2022 je za nami.

Príbeh spísal Pišta.