Bájna, médiami ospevovaná, malebná obec.

Bol som ju skontrolovať. Ako už viete, nemám rád davy, voľba padla na pracovný deň, hlásili teplo, tak aj s nocľahom. Keď nocľah, nemusí byť ranný vlak, stačí aj okoloobedný. Prišiel som k nemu skôr ako vlakvedúca, sprievodkyňa, bajkovo pozitívne naladená. Bike som uložil medzi sedadlá, batožinový priestor bol zamknutý. „Kam idete ? Do Plešivca? Tak to nebudeme prekladať“ povedala, súhlasil som.

Plešivec. Už som tu bol, ospalé bohaté mesto s bohatou históriou. Ostala iba história a honosné, pomaly chátrajúce stavby. Pivo na námestí, je načim sa zásobiť, idem mimo gastrosektora, čo bolo v poslednej dobe skoro všade. Vymyslel som si, že pôjdem cez Plešiveckú planinu, okolo Gerlašskej skaly dole a potom hore do Brdárky. Planina nesklamala, skoro nikto (5 ks na konci stúpajúcej asfaltky) . Serényiho cisterna na planine ešte drží, dokedy? Počul som šumy, že sa plánuje aspoň jej zakonzervovanie. Bodaj by!  Gerlašská skala klasický výhľad. Tu som niekedy nocoval.

Spustil som sa dole ku asfaltke. Chcel som po značenej cyklotrase. Tých sa niekedy držím, niekedy nie. Vyberám si podľa momentálneho mentálneho stavu. Odbočil som z nej , stratil zopár výškových metrov a nastúpal ich po asfaltke. Vlastne odteraz už iba plynulo stúpam. Doprava mizne, až zmizne. Posledný výšvih a som v Brdárke. Človek. Opýtal som sa ho:“ Máte tu nejakú krčmu?“ „Ani krčmu, ani obchod, ste v Brdárke!“ odvetil. Trošku som sa pomotkal v centre a v jeho blízkom okolí. Bol tam otvorený kostolík. Dobrý muž mi naplnil fľašu vodou a povedal: “Hore je prameň, nemohli ste o ňom vedieť, veď ste prišli zdola.“ Prešiel som cez obec a horným koncom som ju opustil. Trošku som sa motal chotárom, našiel flek a  ubytoval som sa. Povečeral, vypil pivo a pohľadom na zahviezdenú oblohu som zaspal . Bol nov a skončili Eta Akvaridy.

 Ráno som vstal a postupne likvidoval tábor. Volal Julo, že pôjde okolo, spal inde, na Gálovej(to nie je priezvisko) Ešte som nebol dobalený a už prišiel. Ku baleniu(nebalil ma, iba tam bol) sa pripojil aj dovtedy neznámy Ivan, šiel na Radzim.

Konečne som zbalený, začali sme klesať, zastavili sme sa pri prameni, už som o ňom vedel, šli sme zhora. Pri fotení funkčnej pošty, som začul akýsi lomoz. Julo vedel o kostolíku aj to , že je otvorený, ale už nebol, skoro vyrval kľučku.

Vybrali sme sa smer civilizácia, po prvú križovatka cca 10 km sme nestretli žiadne auto a ani potom to nebolo husté. Pociťovali sme vlahový deficit. Opýtal som sa manuša pred pizzou v Štítniku, či je otvorené. Pri vykladaní tovaru, mi cez zuby precedil:“ Tam je to napísané!“ ani som to neprečítal. Našli sme prívetivé espresso Bosorka s diverzifikovaným portfóliom čapovania a vrchol ústretovosti bol , keď sa nás vedúca opýtala, aké pivo chceme. Veď mali iba Gambrinus. Vysvetlila, že vie aj rozbité.

Naše cesty s Julom sa rozišli, chcel isť do Rožňavy na vlak cez Tureckú, ja som sa vrátil do Plešivca. Márne som ho v Rožňave vyzeral, sľúbil chladené pivo z pumpy. Neprišiel, zahatal ho defekt.

Pekný výlet do zabudnutého kraja si určite zopakujem, možne stihnem už dozreté čerešne.

Áno, výlet do zabudnutého kraja som si zopakoval, hneď v ten deň. Zabudol som si tam kameru. Bol už niekto z Vás, trikrát za 24 hodín, v Brdárke?

Príbeh spísal Boris