Aspoň raz ročne sa snažím o túto trasu.Za mlada to bolo zo Smolníka cez Štós do Košíc. Potom som to začal skracovať do Moldavy alebo Mníška na vlak až sa to ustálilo na Mníšku. Takže stačil krátky mail od Borisa „ Streda Paca? „ a bol som prehovorený. Dávam pozvanie C-tymu (*) a so zdesením postupne zisťujem, že namiesto predpokladanej komornej skladby je nás šesť. Boris, Terka, ja, JUlo, Rado a Linus (zľava do prava)

Upozorňujem pre istotu, že v rýchlikoch je povinná miestnenka na bike. Zisťujeme, že pokladničný sw je nastavený na päť. Julo už nedostal. Rozhodujeme sa k obľúbenému postupu – pri nástupe páchame dobromyseľný ústretový chaos, pomáhame až je tam všetkých šesť. Na našej strane je aj piktogram na vagóne udávajúci priestor pre šesť bikov. Na každý pád nezabudnime, že v lete budú problémy.

Cesta do Rožňavy ubieha pomerne rýchlo, vypijeme si svoje dovlakové pivo, informujeme sa o pokračovaní v chaose, keď máme pred sebou tri trasy – pred hradom, za hradom, cez dedinku Pača, priamo cestou a potom podaktorí ku kaplnke, podaktorí cez Pipítku. Ja držím základnú trasu a dôsledne kontrolujem zo zadu, či niekoho nestrácame. Končí humor. Dnes naozaj nevládzem. Prvá zastávka pod hradom – tam sme ešte traja ale potom už sa peletón nenávratne stráca v diaľke. Občas sa zastavím a vychutnávam výhľady, dozadu na hranu Silickej planiny či dole do údolia Pače. Niekde na polceste ma čakajú ale posielam ich ďalej. Musím spomaliť. Dva trikrát zosadnem a chvíľku potlačím, kúsok nad prameňom si aj na chvíľku sadnem. Neustále prepočítavam koľko výškových metrov ešte mi chýba do 1000. Ešte aj to ma sklame, pretože meranie výšky sa mi zastavuje až na 1034 m.

Konečne vrchol. Začína tvrdý zjazd. Mám vo zvyku zastaviť na krátky oddych za prvou zatáčkou s výhľadom do doliny Úhornej. Nie je mi to dopriate. Začína pršať. Dohodli sme sa na stretnutí u Vodnára na hrádzi jazera, dúfajúc, že prežili karanténu a budú mať otvorené. Dávam si vetrovku a púšťam to naplno dole. Pri prvom brzdení sa mi ozve odpredu akýsi silný rapkavý zvuk, tak radšej spomaľujem. Neskôr mi Matúš vysvetľuje, že tie tvrdé brzdové dostičky to občas robia.

Prechádzam okolo miesta tragickej havárie, malé drevené kríže sa postupne rozpadli, už som videl len jeden a nič nehovoriaci kríž pri ceste akých je po Slovensku rozsiatych množstvo tú tragédiu príliš nepripomína. Roky si hovorím, že to miesto by si ako memento mori zaslúži akýsi pamätníček. Linus si zašiel ku kaplnke kam smerovala tá púť. Zblízka vyzerá uspokojujúco, atmosféru doplňuje pohľad, skoro akoby na švajčiarske pastviny.

Preletím Úhornou, dážď už prestávam vnímať. Terka, Linus a Julo ma už čakajú u Vodnára. Sedíme na verande, dopĺňame palivo pivom a dávame si obed. Terka má kráľovskú porciu pstruha, ja si dávam pirohy a Linus (ako skoro vždy) svoju pochúťku vyprážaný syr. Kdesi spod Pipítky sa ozýva Boris. Začína znova pršať. Sťahujeme sa dovnútra. Občas kukneme von. Už neprší začína liať.

Ešte máme chvíľu časovú rezervu. Prichádzajú Boris s Radom, ešte si dávajú obed. Nechávame ich v kľude konzumovať a štartujeme do slabnúceho dažďa. V Smolníku už neprší. Smolnícka huta- tu odbočujeme na nový cyklochodník do Mníška. Tu je podrobnejšia informácia. Pekný zážitok.

Mníšek – tu nás opúšťa Terka ide na Starú vodu. My už len na stanicu. Prichádza vlak a stíhajú ho ak Boris s Radom. Nasleduje margecanský príbeh. Boris ho podá možno kvetnatejšie a oproti realite prikrášlený. Podávam „nezaujatý“ pohľad. Máme ešte polhodinku a Boris preberá iniciatívu a zabezpečuje pivo, mne malú kofolu. Dávam si lok a počujem hlásenie, že zmeškaný osobný vlak (50 minút) do Košíc prichádza na n-tú koľaj. Zákon Trónu hovorí, že nikdy nevynechaj otvorenú krčmu. Skúsenosť vraví, že ďalšia môže byť zatvorená. Okamžite produkujem nový zákon – použi prvý dostupný vlak, ďalší možno ani nepríde. Vylievam kofolu – bude my navždy vyčítané, že som sa zachoval urážlivo k daru, čo mi od srdca poskytol Boris a naviac som dostal zbytok výpravy do paniky. Vylievajuc zbytky piva stíhame vlak.

Výčitky, ktoré sa mi vo vlaku hrnú na hlavu utlmujeme vystúpením v Ťahanovciach a pokúšam sa získať opäť ich prítulnosť náhradným nápojom. Je mi odpustené a pripravujeme hostinu zo zbytkov čo vyhrabávame z batohov. Nádherný deň vo vynikajúcej spoločnosti pomaly končí. Prichádza náš plánovaný vlak, ktorým pohrdneme a odoberáme sa domov.

*) C-tym sa vykryštalizoval tak, že som postupne prizýval ľudí čo boli ochotní znášať moje starecké vrtochy, hlavne neprekonateľnú rýchlosť v stúpaniach čo sa mi neustále zlepšuje. Nie sú tam chrti čo sa snažia neustále prekonávať svoje alebo iných výkony. Teda s výnimkou tých čo prejavili záujem a sľúbili sa podriadiť podmienke, že tí čo ma predbehnú budú utratení. Samozrejme nakoniec sa spoliehajú na to, že ich nedobehnem a potom tam kdesi hore keď na mňa čakajú som taký vďačný, že zabúdam ich utratiť.

Príbeh spísal Pišta.