Tak som si povedal, že po Pači si zaslúžim ľahkú pohodovú prechádzku po rovinkách v romantickom prostredí. Do toho prišiel oznam o návrate k normálu na hraniciach s Maďarskom, nuž poďme overiť či média neklamú prostý ľud. Štartujem C-tým a keď si už trhám vlasy (prosím tých čo ma poznajú aby si odpustili ironické poznámky, ešte zopár ich mám), teda keď už si trhám zvyšok vlasov ozýva sa Boris, že by skúsil.

Ráno na stanici s buffom cez papuľu a dvojmetrovým odstupom, ako sa patrí, stojím v rade na lístky. Prichádza Boris. Mamička mu zabudla pripomenúť náhubok a tak rýchlo improvizuje. Našiel v útrobách batohu pomerne zachovalú vreckovku, ani nevyzerala často použitá, pôvodne určenú k opakovateľnému použitiu a improvizovane zakryl dýchacie otvory. Ktovie koľkých zachránil tým od nákazy tuláctvom bo akou inou našinec hrozí, že? Nebyť toho, že mi ofrflal môj nápad nasadnúť do posledného vagóna, celkom sympatický mládenec.

Cesta ide rýchlo, sotva stihneme dopiť pivo čo sme si vzali do vlaku hlavne aby sme mohli zdôvodniť nezakryté papule a vystupujeme. Napätie stúpa. Ak nebude otvorený most, čo bol nedávno zabetónovaný, tak nás čaká 8 km na viac, na cestný prechod a nazad. Trocha by vadilo, pretože súc napadnutí lenivosťou sme volili vlak o desiatej.

Prichádza prvá rozkoš – betóny sú preč. Pomerne rýchlo sa dostávame na hrádzu. Aj roviny vedia mať svoj pôvab. Okrem skupiny Magas hegy za chrbtom sme akoby na stole. Okolie už vonia farebnými kvetmi – Boris jeden z nich dokonca aj vedel pomenovať.

Odbočujeme k Bodrogu kdesi na úrovni Felsőberecki na druhej strane. Prichádzame ku kompe. Pôsobí pojazdným stavom. Ktovie ako a kedy funguje. Objavujeme cestu pozdĺž Bodrogu a skúšame kam nás dovedie. Krásne romantické prostredie. Keby som mal o 60 menej a Boris by bol dievča ... škoda pomyslieť nehovoriac o tom, že by som ju mohol maximálne tak prebaľovať.

Cesta končí tak trocha do stratena. Vidieť stopy prebiehajúcej revitalizácie územia. Prebíjame sa nazad na hrádzu a prichádzame k mostu do Alsóberecki kde to začína. Chránené územie (dokumentácia pre znalcov maďarčiny) pokračuje ďalej po pravom nábreží Bodrogu. K Long-erdei tájház – akási hájovňa ide parádna šotolina. Ďalej to už začína mäknúť. Posledné dni výdatne pršalo. Prechádzame v pohode okolo tabule s upozornením na africký mor prasiat. Požadujú aby sme volali na dané telefónne číslo ak by sme narazili na mŕtvolu diviaka. Žiadne ďalšie poučenia. Pravdepodobne neočakávajú návštevu turistov ochotných si navariť z neho guláš. Tu sa to začína zhoršovať. Blata pomaly a nenápadne pribúda.

Prichádzame k odpočívadlu Simafenyő fasor. K blatu sa pridávajú komáre ale vadia menej. Ďalej ideme už len pár stoviek metrov. Blato sa lepí všade a biky sa nám búria. Kolesá sú zablokované hustou lepkavou hmotou. Mapy.cz nás informujú, že máme za sebou tak tretinu úseku. Vzdávame to s tým, že sa sem treba vrátiť v období sucha. Naozaj to stojí za to.

Konečne vonku z blata. Riešime dilemu. Pár stoviek metrov od mosta doprava je krčma v Alsóberecki, ale znamenalo by to ísť na vlak o tri hodiny neskôr. Máme reálnu šancu stíhať vlak 14:46 a ideme na to i za cenu ohrozenia smrťou z dehydratácie. Boris to nakoniec rieši návrhom, že zneužije svoju fyzickú prevahu a vyráža dopredu objednať pivo v Spatene. Darí sa. Dokonca stíhame aj čestný okruh okolo Milana aby sme nedostali defekt. Ešte aspoň čiastočná očista aby nás pustili do vlaku a nasadáme.

Vo vlaku prísna sprievodkyňa nás jednoznačne vykáže pod rúška a tak v bezpečí pred ňou i coronavírusom prichádzame do Košíc a neskôr do Barrique k záverečnej úlitbe. Až doma zisťujem, že sme sa vyhli výdatnému lejaku.

Príbeh spísal Pišta.