Stereotyp ubíja. U mňa sa to prejavuje stúpajúcim odporom k neustálemu krúženiu okolo Košíc, čo vyvolali karanténne opatrenia a to napriek tomu, že okolie Košíc nám určite domorodci v Al-Abyar závidia. V tomto odpore k stereotypu sa ku mne pripájajú aj najvyšší predstavitelia. Napríklad náš predseda parlamentu vo voľnom čase (teda keď neštuduje na univerzite v Skalici) sa venuje plodeniu detí ale zásadne vždy s čerstvou mamičkou. Náš bohabojný národ ho vďaka tomu zvolil na jedno z popredných miest. Ale vráťme sa ku mne. Nakukol som do Maďarska ale divé svine sa vzbúrili a ohradili hranice africkým morom, nuž opieram oči na sever.

Pripája sa Terka a Linus. Poctivo si nakupujeme miestenky na bike, ktoré sú v prázdnom vlaku do Margecian užitočné ako horolezecká výbava pri výstupe na barovú stoličku. Ale keď musíš tak musíš. Prestup v Margecanoch bez problémov a s vďačnou slzou v líci vystupujeme v Stratenej. Tá vďaka súvisí s presnosťou dopravy v prekvapujúco čistej súprave (vodu, mydlo a papierové utierky som na tej trati zažil prvý krát v živote).

SHMU vydalo varovanie pre okres Spišská Nová Ves kvôli ktorému som si večer pripravil rôzne únikové scenáre ale ukázalo sa, že síce citeľný vietor ale bez problémov. Začiatok - Stratenský kaňon nikdy nesklame. Človek ihneď pochopí, že je naozaj v Raji. Vychutnávame výhľady a postupne sa dostávame na sedlo Kopanec. Spúšťame gurmánske orgie – kto si čo doniesol tak si to aj zjedol a vypil. Koronavírus nás stihol odučiť od vzájomného ponúkania.

Medzitým fotíme vzácnu kvetenu, ktorú žiaľ neviem pomenovať. Začína dlhý zjazd. Trocha pociťujem chlad a tak navliekam čo mám. Linus objavuje výhľad na Kráľovu hoľu. Ďalšia zastávka je plánovaná na Píle. Dobromyseľne sa dohovárame, že treba podporiť pomaly oživujúci sa turistický ruch a odbočíme na pivo. Nikoho nezaujímajú naše úspory. Uzavretá spoločnosť. Akoby okienko nemohlo fungovať. Nudiaca sa dievčina čo by mala vyberať parkovné nám navrhuje skúsiť horný bufet vzdialený 2-3 stovky metrov. Koordinácia nefunguje. Nikto jej nepovedal, že horný bufet síce nemá uzavretú spoločnosť ale tiež na nás ser ... (nemá záujem).

Prichádzame na Podlesok. Volím ušetriť si okruh okolo celého rozsiahleho areálu a odbočujem na skratku. Skratka sa chová presne ako sa patrí. Sme na začiatku tretieho týždňa Medardovej kvapky a napriek tomu vďaka múdrej voľbe trate, ako skromne podotýkam, sem prichádzame suchí a čistí až hanba pozrieť. Táto skratka nám to vynahradzuje. Len pár metrov bahna ale takého čo neobídeš. Mám rád Terku a Linusa a dlho budem. Ani jedno škaredé slovo, dokonca aj mňa čičíkali keď som ho chcel použiť.

Reštaurácia Rumanka nikdy nesklame. Príjemná atmosféra a milá obsluha (mala síce rúško ale verím, že krásna dievčina). Posedeli, pojedli tiež aj zapili no a čo s voľným časom. Idem ešte nakuknúť smerom k ústiu Prielomu Hornádu a potom štartujeme ešte aj k historickej lipe v Hrabušiciach, čo asi bol gaštan ale nič to nemení na jeho majestáte.

No a potom už len Vydrník, dlhočizný prázdny osobáčik s prísnou pani sprievodkyňou – keď sú tu len dva háky tak len dva biky, oznamuje nám s pohľadom Veľkého inkvizítora. Zneužívame toho, že povinnosť ju odvádza do ďalších vagónov a tretí bike vešiame medzi tie dva povolené.

Košice, patrí sa posedieť, pospomínať na prežité dobrodružstvá a tak volíme Barrique, tu si už na nás pomaly zvykajú, dokonca sa mi už stalo, že som mal expresné pivo na stole skôr než som si stihol objednať. Je dobré nemeniť zvyky. Len, aby som sa vrátil do úvodu, čo ten úbohý Kollár, ten ak nezmení zvyky tak si bude musieť zriadiť sekretariát – Bc. Petra Krištufková ako splnomocnenec pre rodinu mu už nebude môcť pripomínať ktoré dieťa ako sa volá a kedy má narodeniny, ktoré treba vyfliaskať a ktoré pochváliť ...

Príbeh spísal Pišta.