Rozprával som sa s kamarátom a spomenul som mu túru v sobotu 1.4.2017 po hrebeni Nízkych Tatier na oslavu mojich narodenín, tak ihneď chcel gratulovať, ale som ho zastavil s poznámkou , že to idem oslavovať druhé narodeniny. On vraj o tom nepočul.

Bol som si istý, že udalosť s 1.4.2000 som spísal a je to na Tróne. Prehľadal som všetky články a ono fakt to tam nie je!

Čo sa prihodilo:
Myslím si, že z 31.3, 1.4. až 2.4. 2000 sme boli partia na Štefánikovej chate, kde sme boli ubytovaní . Myslím, že sme boli autom na Trangoške a odtiaľ sme išli na Štefánikovu chatu. Boli sme na skialpoch. Prvý krát na túre som mal so sebou aj staršieho syna Norberta. Myslím si, že sme boli ako hostia na výročnej schôdzi horolezeckého oddielu ABC, ktorému vtedy predsedal dnes už nebohý Guttek Žeňo. Bola tam i partia z nášho oddielu, ktorí prespali a ráno šli na Chopok a potom niekde na chatu. Veľa toho si už nepamätám, však to bolo pred 17.rokmi.

V piatok večer 31.3.2000 bola schôdza a spoločné posedenie v jedálni chaty. Každý mal doniesť nejakú lakotinku na spoločný stôl. Taká bola predstava Žeňa Gutteka, ale to mladí horolezci chrumkali len vločky a zeleninku, buchty na pare a popíjali väčšinou čajíček. Bolo aj dajaké pivo. No my starší sme to zachraňovali.

V sobotu 1.4.2000 sme sa po raňajkách okolo 9:00 hod. vybrali na lyžiach na Ďumbier a ďalej na Chopok. Vyštartoval som skôr počítajúc s tým, že aj tak ma predbehnú . Išiel som rovno hore do sedielka medzi Štiavničkou a Ďumbierom. Bola hmla a troška pofukovalo .

Zastavil som na kraji sedla a pozeral sa na okolitú prírodu, keď sa ozval zvuk, na ktorý dodnes neviem zabudnúť a keď niekde počujem niečo podobné tak som okamžite v strehu. Ten zvuk spôsobil odtrhnutý dva metre široký a asi desať metrov dlhý prevej, na ktorom som stál. Gogo, ktorý bol za mnou troška nižšie to videl akože moje paličky vyleteli do vzduchu. To nie. Oni ostali, len ja som letel dole na sever do doliny. Ten žľab sa volá „Centrálny” a má dĺžku 300 metrov. Sneh ma zbalil do seba a začal som neskutočne rýchlo rotovať. Viac krát ma nadhodilo asi na vyčnievajúcich kameňoch. Stratil som palice, stratil som lyže a pristál dole na konci žľabu zahrabaný v snehu. Asi som nebol hlboko, lebo len čo som sa pohol, tak som videl. Videl som, kde som. Jedno veľké poučenie. Do hôr ber nohavice strakami! Kým som vyliezol zo snehu mal som nohavice aj so spodným prádlom pod kolenami.

Ohmatal som sa, pookukoval som sa. Žiadna zlomenina, žiadna krv, tak som sa aj vyčural, či náhodou tam nebude krv. Nič. No, ale čo teraz? Napadlo mi - mobil. Žiaľ žiaden signál. Tak som vybral píšťalku, snáď ma niekto počuje a rozhodol som sa ísť naspäť hore tým istým žľabom, ktorým so zletel dolu. Po niekoľkých metroch som našiel lyžu a potom aj druhú. Fajn mal som sa o čo opierať a aj zapichovať do snehu pre lepší postup. Zrazu sa valil na mňa ďalší sneh!!. Schoval som za lyže a len troška ma to zasypalo. To Gogo si razil cestu cez prevej cepínom. To mi povedal neskôr. Veľké šťastie pre mňa, že mal so sebou cepín aj mačky. Pokračoval som vo výstupe nahor a za chvíľku sme sa s Gogom počuli. Gogo bol za výčnelkom, kde som ho nemohol vidieť. Ten žľab má tvar veľkého S. A potom som ho zbadal. Zišiel dole asi do polovičky žľabu. To bola pre mňa obrovská úľava.

Na vrch hrebeňa sme sa dostali tak, že Gogo mi poctivo sekal stupy a zapichujúc lyže som sa štveral hore za ním. Nakoľko vietor zosilnel, tak som syna s Milošom našiel hore v metrovej jame, ktorú si vykopali do snehu a schovali sa do nej pred vetrom.

Niekto mi požičal palice, aby som zlyžoval dole na chatu. Kúpil som liter slivovice a každému kto bol na chate v jedálni nalial na oslavu druhých narodenín. Na druhý deň som bol s Gogom znova hore na Štiavničke pozrieť sa, kade to som vlastne spadol do doliny, ale veľmi zďaleka som obchádzal okraj žľabu. Pozerali sme do žľabu a divili sa ako som to mohol absolvovať bez čo i drobného zranenia, kde trčia skaly a skaliská. Hore som šiel aj preto, aby som ihneď prekonal strach, ktorý sa zvykne zavŕtať pod kožu a potom už nepustí a potom sa človek ťažko odhodlá pustiť sa do podobnej túry z obavy o zopakovanie zážitku. Dúfam, že som sa toho syndrómu ihneď tam zbavil. Len nesmie sneh pukať ani pod bežkami, lebo vtedy sa bojím. Takto nejako bolo.

1.4.2017.
Štvrtok na Tróne sme sa dohodli, že Igor, Mišo a ja pôjdeme osláviť 17. narodeniny pešou túrou po hrebeni N. Tatier z Čertovice na Štefánikovu chatu, kde som zabezpečil pre nás nocľah a v nedeľu pôjdeme cez Ďumbier na Chopok a dole do Jánskej doliny. Snehu už bolo po menej. Obed sme si dali na Čertovici a vyrazili sme na hrebeň. Veľmi som sa prepadával na snehu. Mišo po snehu prebehol bez problémov a ja som stále vyťahoval jednu, alebo druhú, alebo obidve nohy zo snehu zapadnuté po v...a. Veľmi ma to unavovalo. Na chate pivo, potom večera a bola aj hudba. Partia mala gitaru, husle a aj perkúsie. Takú krabicu, do ktorej celkom dobre a rytmicky mlátil bubeník. Mladí šli skôr spať. Myslím Igora a Miša. Ja som ešte urobil nejakú tržbu, keď už som prerušil ramadan.

Ráno o siedmej raňajky, zaplatili sme a ideme. Hore na Ďumbier sa ide lepšie, lebo je troška primrznuté. Pozeráme do žľabu, ale z rešpektom. Nikomu sa nechce pozrieť blízka. Vrcholové foto a ideme smer Chopok. Ledva som došiel! Oni ešte išli na Chopok a ja rovno na pivo. Dal som si dve. Taký som bol smädný. Tretie kúpil Igor. Využijúc svoj šarm som vybavil, že mňa aj Miša pustili na Funitel cez detskú bránku, ktorá je pre „zadarmo“. Igor má gopass. A ako vždy uteká na tenis, tak ostávame s Mišom na terase Happy day a dávame si pivo. Máme hodinu času na autobus z Jasnej a toľko sme mali aj na vlak v Liptovskom Mikuláši. Na stanici čo iné než pivo? Máme miestenky čo bolo veľmi prezieravé.

Túru vyhodnocujeme nad „Baobabom” na železničnej stanici v Košiciach, kde prišli aj Vierka a Terka so sestrou z túry na Popradské pleso.

Troška náročné, ale podarené oslavy 17 tých narodenín.

Príbeh spísal Dežo 7.4.2017