30. október 2015, noc, surfujem na internete, snívam o nejakom netradičnom výjazde na bajku - Alpy, Korzika, Sardínia, Maroko, Filipíny, Patagónia. A zrazu - Kuba na kole, CK Adventura, odlet 30. November. Prelúskam podrobnosti, vyhľadám info, vyplním rezervačný formulár a ...... idem spať.

Vstanem, rozmýšľam. Ešte si tam nebol, veľa som počul, málo zažil, veľa to stojí, Fidel ešte žije, je to drahé, tu je pľuhavo, tam je teplo, tu sú už mesiac Vianoce, máš na to? Máš, veď máš 50! (Tu niektorí dočítali.)

31. 10. poobede. Odklikol som rezerváciu a odpoveď prišla! Kladná, majú voľno, mám poslať sken pasu - kvôli letenke a peniaze. Nabralo to spád. Volali mi, či ozaj idem, lebo mi už kúpili letenku a ešte nemajú peniaze a ani zmluvu. Všetko som splnil a už sa to rozbehlo. Mašinéria priprav na zabezpečenie behu Všehomíra počas mojej neprítomnosti, vybavovanie prepravy do Prahy. Nepôjdem vlakom, veď letisko máme aj v Košiciach. Už ani neviem ako a mám zbalený bike v krabici, handry v kufríku a foto, notbuk, baterky v rupsačiku.

Na letisko ma vezie Roman, vyloží ma, zaželá - dobrý let starec. Nesmelo pripomenie cigary a vráti sa späť do 50 odtieňov šedej v Perle na Hornáde.

Začalo dobrodružstvo! Je tu problém, za bajk chcú podstatne viac ako mi povedal v telefóne nejaký nezmutovaný týpek. Nakoniec mi to znížili z 230 € na 70 plus 10 jedným smerom až do Přahy. Na košickom letisku mi ide oproti Margita a Zagorka. Snáď je to dobré znamenie i keď neletím do Tokia.

Som v Prahe. Do odletu mám fest ďaleko, letím 22:50 a je niečo poobede. Odložil som veci do úschovy a šup na Malú Stranu na pivo. Je večer, blíži sa noc, ja sa blížim k letisku, piva som sa napil do zásoby, veď neviem aké ma čaká. Chodím po Ruzyni, či vlastne letisku Václava Havla, vyberiem si batožinu z úschovy a hľadám pacientov s krabicami. Tmolím sa k nim, všichni mluvěj. Žiadny našinec? Ale predsa, dvaja Dušani. Piešťanci. Začína frmol, sme všetci spolu, rozdávaju sa letenky, poistenia pre toho, kto nemá a ideme sa odbaviť. Praha - MOCKBA. Aeroflot je niekde inde ako ČSA, prebehlo to oka, prestupujeme na Šeremeteve. Chytil som vynikajúci flek, ktorého kvalitu som ocenil až počas skoro 12 hod. letu. Sedel som bez suseda.

Mäkké pristátie, pozostatok nejakého škôlkarského vtipu, ktorý si už nepamätám - papagáj a neviem čo. Prebratie batožiny, sme vonku mimo stráženého priestoru, kde si nás stráži naša sprievodkyňa Daniela. Čakala v Havane. Ako inak, s fľašou rumu, vlastne ronu. Autobus, Námestie Revolúcie, návšteva domácnosti, ktorú Daniela pozná. Žila na Kube zopár rokov. Presun do hotela, výťah opäť nechodí, ja s parťákom len na tretie, ale niektorí kolegovci na ôsme, deviate. Uvedomovací proces, kde to vlastne sme. Sme oťapení časovým posunom, Danieliným ronom, unavení z cesty. Trošku hygieny a letíme do stmievajúceho sa mesta. Je tu teplo ako u nás v lete, preto sme prekvapení, že už o šiestej je tma. A tak to bude na Kube celý čas - o siedmej tma tmúca. Večera na Malecón-e, prvý kontakt s morskými pochutinami, tmavnúca Havana, povinná jazda amerikami, hovorovo ALMENDRON. Daikiri vo Floridite s Ernestom a Fidelom, prechádzka nočným mestom a odvoz cyklorikšami do hotela ... a konečne posteľ! Mám za sebou nekonečný 30 hodinový deň.

Prvé ráno som vstal skôr, aj keď sme šli spať neskôr. Stále som nastavený na SEČ, zimná verzia. Aspoň som si vychutnal východ slnka nad Atlantikom. Teraz by som privítal to ôsme poschodie, ale aj z tretieho to bolo pekné. Raňajky v hoteli a hajde do dennej Havany. Bolo toho veľa, nebudem písať kde všade sme boli, ale asi všade. Zmenili sme peniaze. Využívajú sa tu dve meny, a to PESO CONVERTIBLE a PESO NACIONALE. 1 € rovná sa cca 1 CUC a to je 25 CUP. Po obohacujúcom dni sme večer nasadli do autobusu a vybrali sa na nočný tranzit do Holguinu. Šoféri si nastavili klimu na – 10, všetci sme sa preto nenormálne tešili na piš ron prestávky. Piš boli viazané na vystúpenie z autobusu, ron sa konali priebežne podľa potreby rozprúdenia krvi.

Ráno Holguin, pripravené raňajky, vykrabicenie bajkov, ich zborka a prvý kontakt s vlhkým teplom. Pri montovaní prehadzovača som sa spotil, ako keby som šľapal Čergovskú stopu. Už nás ale všetkých svrbela riť, sadli sme do sediel a hajde smer Playa Blanca. Vykľučkovali sme z mesta a dali sme si prvý beer stop na bajku. Tie ozaj prvé pivá sme absolvovali ešte v Havane. Na celej Kube sú dve hlavné piva - Bucanero, silnejšie ako naša dvanástka a Cristal, zhruba naša desiatka. Ten sa ujal ako jontový nápoj, ktorý sme pili najčastejšie. Začali sme nasávať Kubu všetkými pórmi, doprava, ľudia, jedlo, pivo, rastliny. Začínala sa nám dostávať pod kožu. Havana bola síce zaujímavá, ale až teraz začínalo to ozajstné kubánske dobrodružstvo. Pripomínalo to 5T -Ticho, Teplo, Tekutiny, Tíšenie bolesti a Transport. Akurát to tíšenie sa neujalo, keďže nebolo bolesti. Stretli sme gauča, ale aj žiletkára pri miestnom biofasfúde, vypili čerstvú šťavu z cukrovej trstiny a pozreli jej výrobu. Naši hygienici by sa pobavili, ale o to lepšie chutila.

Najprv som myslel, že popíšem deň po dni, ako sme spoznávali , bajkovali atď., ale to by bolo nezáživné. Zhrniem to hneď na začiatku. Na bajku sme najazdili asi 600 km, autobusom asi 3 krát viac. Autobus bol upravený. Z jednej polovice boli vymontované sedadlá, tam sme ukladali pri prevozoch bajky. Jazdili sme po asfaltkách - aj po takých, ktoré obmylo more, po šotolinách, po blate v džungli. Keby videli zodpovední za stav Ružínskeho mosta, po akom moste sme jazdili my a aj náš autobus, prekvalifikovali by ten nad Ružínom za užívaniaschopný. Zažili sme rovinaté jazdy po pobreží, zvlnené hupáky, ale aj horskú etapu La Farola, ktorá je zaradená do etapáku okolo Kuby. Zišli sme sa rovnako postihnutí pacienti, rôznej výkonnosti a veku. Parťák Pepa, ktorý občas využíval autobus ako vlek - chytal sa za blatník zadného kolesa - mi asi piaty deň na vrchole jedného stúpania s hrôzou a prekvapením oznamoval: „TY vole, von my ten blatník někdo natřel!“ Ukazoval mi pritom čiernu ruku zadžabanú nejakým bordelom, ktorý sa nedal len tak ľahko zotrieť. Potom sme zistili, že sme len prešli po penetráku, ktorý kolesá nahádzali na miesto, kde sa Pepa pridržiaval. Doprava je samostatná kapitola. Viackrát sme jazdili na dvojprúdovej ceste v jednom pruhu, lebo v druhom sa sušilo obilie niekde aj káva. Keď náhodou išli autá v oboch smeroch, jedno jazdilo po obilí.

Na diaľnici trénovali žiletkári. Pozor - diaľnica tu ale nie je taká ako naše betónové koridory. Nebol problém si to strihnúť cez stredový pás a protismerne do bufetu na druhej strane a pri návrate sa priradiť do ľavého pruhu. Na cestách sme stretli všetko. Autá osobné, nákladné, nákladné - upravené na dopravu osôb, rôzne trojkolky poháňané pedálmi, konské, volské povozy a aj sane. Všetci účastníci dopravy sú si rovnocenní, žiadne myšičky, vytláčanie do priekop ani bezohľadné predbiehanie. Možno preto, že boli etapy, kde sme auto nestretli. Ani v Havane sme nepobadali nejakú zvýšenú nervozitu. Za celý pobyt sme videli len jeden relatívne čerstvý vrak. Upozornenia o nehodových úsekoch boli častejšie.

Každú noc sme spali inde, len Baracoa, Trinidad a Vinales boli dvojnočné. Ubytovanie bolo situované rôzne - centrum miest, horské stredisko - áno na Kube majú hory -najvyšší vrch Pico Turquino - 1974 m - až po pobrežie, kde nám morská pena z Karibiku skoro končila v posteli. Kúpali sme sa pod stolovou horou El Yunque a dovolím si tvrdiť, že som prvý človek, ktorý sa tam kúpal v tretrách, v Atlantiku, Karibiku, v Zátoke svíň. Videli sme značku do hotela Guantanámo a tešili sa, že tam nemáme nocľah. Bývali sme od olinkluziv rezortov, cez hotely, kempy až po ubytovanie v rodinách, kde sme dostávali jedlo. Súkromný prenájom, označený modrou kotvičkou, musí obsahovať klímu a sociálne zázemie (WC, sprcha, TÚV).

Teplá sprcha vyzerala humorne, keď do ružice nad hlavou vedú okrem vody aj dva ledabolo zaizolované káble. Ale iba 110V. Odporúčali nám adaptér na americké zásuvky, mal som ho, ale dalo sa dobiť aj po slovensky. Na celej Kube som nevidel jedinú klasickú žiarovku, je zakázaná. Fidelovým výnosom bolo prikázané používať iba úsporné osvetlenie. Jeho nerešpektovanie bolo trestané. Aj tak sa dá zabezpečiť environmentálne zmýšľanie. Keby sa niečo také vyhlásilo u nás, už vidím združenie za klasickú žiarovku, ktoré to poženie až do Haagu či kde. Neviem, ktorý súd je na to príslušný. Veď ani len s PET fľašami si nevieme poradiť! U nás som zvyknutý plastovú fľašu po vypití pokrkvať a odhodiť. Keď som to urobil prvý raz, nerozumel som smutným očiam nášho šoféra Laru. Daniela nám to objasnila. Plastová fľaša je úzky profil s mnohorakým využitím. Odvtedy sa stal Lara majiteľom všetkých našich použitých plastových fliaš a bol kráľom všade kde sme prišli.

Okrem sociálneho zázemia musí domáci ponúkať jedlo. Neviem, či súkromník je správne slovo, lebo za každú izbu, ktorú prenajíma, musí štátu zaplatiť licenciu. Za izbu (môže prenajímať dve) je to 100 CUC mesačne, bez ohľadu na to, či je, alebo nie je obsadená. Priemerná mzda je 20 CUC. Na súkromí sa občas pýtali, či si niečo dáme, alebo nám ukázali chladničku, odkiaľ si máme brať nápoje. Na ostatných miestach sme si to museli pýtať a niekde sme museli byť veľmi vytrvalí. Všetci boli slušní, niektorí snaživí. Pri jednom piš-beer-cofee stope, na Kube majú výbornú kávu, bol za barovým pultom prototyp čašníka zo starej čašníckej školy. Biela košeľa, fialová kravata a vestička, nohavice som nevidel - stál za pultom, snáď ich mal. Pripravil kávu. Všetko podľa predpisov. Šálka, podšálka, servítka, akurát lyžičku zabudol. Pri požiadaní o ňu, s detsky nevinnými očami a naivným úsmevom, lyžičku podal. Medzi ukazovákom a palcom , snáď preto aby sa mu nevyšmykla, držal časť, ktorou sa mieša. Asi to bola pomsta bielemu človeku za dovoz jeho predkov z Afriky. Všade, kde sa dalo, som jedol ryby, langusty, kraby, chobotnice, všetko možné ovocie a aj výborné vyprážané banány.

V rodinách boli pri nás ako prvé deti, čakali čo sme im doniesli. Najviac fičali „propisky“. Tie sme rozdávali aj počas jazdy deťom, ktoré išli zo školy. Deti majú školské rovnošaty, podľa nich viete určiť vek a do akej školy chodia. Keď sme išli okolo školy a bola prestávka, deti nám mávali, niekde nestihli, lebo ich od plota odplašili učiteľky. Či bolo po daždi, či počas, stále boli všetci čistí. Aj deti a tomu sme veľmi nerozumeli. Deti chodia aj do kasárni Moncada, z ktorých Fidel urobil školu. Odkaz revolúcie je tam stále živý, sú tam vyznačené , niekde viac, niekde menej, rajóny jednotlivých buniek strany. Sú tam aj babky - revolucionárky, predchodkyne babiek demokratiek, poznáme ich podľa toho, že sa starajú o revolučnú záhradku.

Stihol som to, zažil som Kubu ešte za života El Comandante. Nestihol som napísať report o mojom cyklopobyte ešte za jeho života. Vyzeralo to , že bude večne živý, ale jedného takého tu už máme.

No a som nakazený, Kuba ma nakazila. Nakazila ma cestovateľským vírusom. Celkom ináč teraz pristupujem k cyklovýletom, či ide o Slovensko, či cudzinu. A nakazila ma aj samotnou Kubou. Ozývajú sa reči, že to tam Američania zvalcujú. Možno áno - tam kde už boli. Ale sú miesta, kde duch starej Kuby zostane dlho nepokazený. Hlavne miesta nepoškvrnené turistickým priemyslom vďaka uvoľneným a hrdým domácim, ktorí skúšajú, kde by si mohli niečo uľahčiť. Aj keď im to spapáte, berte to športovo, nemyslia to zle. Kuba sa mi dostala pod kožu, stále sledujem lacné letenky a odolávam pokušeniu.

Dalo by sa písať ešte o rume, cigarách a ich nákupe u šmelinára a inde, prečo sú všade mreže a prečo nie sú tam, kde nie sú. O cukrovaroch, o úspešnom útoku na all inclusive resort, o revolúcii, o technickej vynaliezavosti, o nalodení sa na vodný autobus ako do lietadla - s prehliadkou, o kúpaní sa medzi žralokmi, o tanečnom betli, o hľadaní šľapky, o tom prečo si nepýtať papáju, ale radšej frutabombu, o Rukojmí z Bella Vista, o Hatuyeovi, o zmrzline do ruky, o štátnej WI-FI, o cigaretovom kontrabande, o slovenskom letnom čase v MOA, o baptistickom vianočnom večierku, o meteoroch, o polárnej žiare fotenej z lietadla pri lete na d Grónskom .......

To je ale už na ďalší článok a najlepšie je si to zažiť na vlastnej koži. My sme si to zažili vďaka rovnakej záľube a výbornej partii, aká sa z nás poskladala. Aj vďaka tomu, že cestovka mala zájazd premakaný, priebežné detaily perfektne vyriešila Daniela, nebolo hluchého miesta. Aj susedia spoza Moravy zapadli do slovenského kolektívu. Cestujte, aby ste vedeli porovnať ako sa žije inde a ako žijete vy. Nemusí to byť hneď Kuba, na úvod stačí aj Slovensko.

P. S. Roman nakoniec cigary nechcel , stačili mu cigarety.

Príbeh spísal a nafotil El Boris fotkami vypomohli aj Pepa, Honza a Dáša.