Čo napínavého sa dá napísať o príchode? Človek je naplnený zvedavosťou, očakávaním, naberá sa únava a celé končí okamžikom, keď sme konečne tam.

Obvyklá zostava našich expedícií sa mení len trocha. Mamičkou je opäť Ľubo. Okrem pofúkania boliestok zorganizoval všetko potrebné. Kontakt s cestovnou kanceláriou, tento rok je to brnenská Alpina, doprava – ktorá sa s pôvodneho vlakového presunu do Brna a nazad operatívne mení na autá, pretože odchod z Brna sa posunul.

Takže v Brne sa postupne stretávame (podľa abecedy bo kto si to má pamätať) Boris, Evka, Gabika, Jaro, Ľubo, Radka, Zuzka a ja. Doprava prebehla bez problémov a dopriavame si lok piva pred odchodom.

Medzitým sa už nakladá a postupne sa usadzujeme v autobuse a štartujeme. V Livorne sme skoro ráno. Tak skoro, že s námahou nachádzame jediný fungujúci záchodík s dvoma obslužnými miestami a frontou akoby zahájili výstavbu šťastne budúcnosti Talianska v komunizme. Neskôr sa na rohu otvára bufetík kde si dávame kávu a obdivujeme bleskovú prácu barmanky pri likvidácii fronty čo sa aj tam nazbierala. Samozrejme nie sme sami. Postupne sa tu schádzajú tí čo naplnia celkom veľkú loď.

Čaká nás dlhá plavba do Olbie. Naloďujeme sa okolo siedmej ráno a na pevnej zemi sa ocitáme až okolo tretej. Čas trávime ako sa dá hlavne lenošením, potulkami po palube, múdrymi dišputami, stíhame dokonca objaviť maďarskú barmanku, čo robí dobrú kávu.

Olbia. Dostávame sa na breh a kvôli predpisom o prestávkach vodičov ešte chvíľu sa poflakujeme v okolí prístavu. Dávame si podľa chute, niekto pivo, niekto zmrzlinu či oboje.

Presun do kampu Isuledda. Prekvapujú ma jeho rozmery. Časti s buglalovmi, mobilhomy, sekcie pre karavny a stanovanie. Obchod, reštaurácia, priestor na programy pre deti a to všetko len pár krokov od rozsiahlej pieskovej pláže.

Sme tu a všetko môže začať.

Príbeh spísal Pišta.